Dušičková nostalgia

Autor: Jarmila Durániková | 24.10.2011 o 10:09 | (upravené 24.10.2011 o 10:15) Karma článku: 6,90 | Prečítané:  1090x

Deň pamiatky zosnulých alebo Dušičky jednoducho milujem. Má v sebe nedefinovateľnú atmosféru vône „ čačiny“, vosku, a sviatočného ducha preplnených autobusov.  

Takmer každý rok v tento deň vyrážam na Škode 120 na sever , aby som si uctila našich mŕtvych príbuzných a pobudla chvíľu s tými žijúcimi ( i keď niekedy neviem, čo je lepšie).

Prvý cintorín je v malom meste ( lepšie povedané dedine – ale to by som urazila), odkiaľ pochádza moja mama. Postavím sa k peknému pamätníku starých rodičov tak, aby som  mala celý  cintorín  v očnom rádiuse.  Vedľa  je jeden jednoduchý hrob. Bez kameňa,  opustený,  len drevený kríž a na ňom nápis: „ Daniela Lechminska, žila 26 ľat“. Každý rok jej zapálim sviečku, aj keď som ju nikdy nevidela . Daniela sa totiž vydala za Poliaka , mala s ním syna  a jedného dňa ju začal bolieť zub. O týždeň nato zomrela...

 

Potom už len  číham na niektorého príbuzného z rozvetvenej rodiny.

„ Ta to ty, Jarmilko?“ zdraví ma ujo Pišta.  „ Furt si rovnaká,“ vybozkáva ma.

Prehodíme pár obligátnych viet, zanadávame na vládu a z frajeriny ponúknem ujovi odvoz. Nie ďaleko , len po najbližšiu krčmu. Akosi ho oziaba.

Rýchlo sa presuniem na rodinný obed k maminmu bratovi, kde  na mňa čakajú aj  rodičia.

„ Bože ty vyzeráš,“ neodpustí si poznámku mama. „ Si sa vrátila do doby Hippies?“

„ Nechaj ju, preboha, iba príde a už kritizuješ,“ karhá ju jej brat.

„ Došla si na tej rachotine?“ pridá sa otec.

„ Nie, doletela som na metle.“

„ Podľa toho , ako vyzeráš , to celkom nevylučujem.“

„ Radšej sa napime.  Borovičku? To je najlepšie,“ ponúka ujo, ktorý už stihol svoju dennú povinnú dávku alkoholu.

„ Šoférujem,“ odvetím a s hrôzou si uvedomím, že práve došlá sesternica má o dieťa viac, než som predpokladala. Takže mám o darček menej. Moja sesternica  rodí ako hruška .V priebehu necelých šiestich rokov priviedla na svet štyri dcéry !Podľa nej to  nie je konečný stav,  ešte  by chceli syna! Mala by som mať vždy nejaký rezervný darček pri takom stupni plodnosti našej rodiny.

„ Ako to zvládaš?“ pýtam sa zaslúžilej matky.

„ V pohode. Sú to dobré deti. A  nikdy nechorľavejú. Ani neviem , k akému lekárovi patria.“

Svoj Modus Vivendi má priamočiary, žiadne výchylky. Výrazy ako „ zamestnanie, šéf, vzťahy na pracovisku, stres ,   finančná stratosféra, alebo exekútor jej nič nehovoria.

 

Rozdám deťom Adventný čokoládový kalendár a malé plátenné bábiky, ktoré som narýchlo v noci vyrobila. Keďže každá je iná, dôjde ihneď k tvrdej roztržke, končiacej bitkou a odtrhnutou hlavou mojej  nočnej tvorby.

Preberieme „ Black Sheep“ našej rodiny, kde zatiaľ bezkonkurenčne vediem , ostatných príbuzných , zaspomíname na starých rodičov , na mojich pubertálnych frajerov  a skončíme pri globálnom otepľovaní a politike.

Keďže čokolády z kalednára sú kompletne vyjedené a bábiky rozobraté na kosť, je čas brať sa na ďalší cintorín.

Rýchla rozlúčka a jedna igelitka pekných jabĺk.

 

Druhý cintorín leží v takej nadmorskej výške, že ak je jasno, máte dych –vyrážajúci pohľad  snáď na všetky kopce východného Slovenska. Úchvatne!

Zapálim kahančeky na hroboch starých rodičov , a prababky, ktorej to v posledných rokoch života v hlave dosť nefungovalo, a bola s ňou sranda. Trochu nižšie má svoje konečné stanovisko otcov brat. Prevrátil sa s traktorom . Rýchla smrť. Mal iba 25 rokov.

Cítim, že ma niekto sleduje. Prichádza staršia pani.
“ Pochválený Ježiš Kristus.“

  Aj vám Pánboh pomáhaj a všetko dobre,“ neviem si narýchlo vybaviť vhodnú odpoveď .

„ Vy ste od nich ?“ kývne k fotke mladého chlapca na náhrobnom kameni  a zapáli kahanček.

„ Áno.“

„ Myslela som si, veď sa na neho aj podobáte. Celý Jaňo.“

„ Vážne?“

„ Viete, možno by sme boli rodina , ak by sa to nestalo.  Bol to dobrý a milý chlapec, ale veľa pil. Veď aj vtedy,“ nedopovie a v  pekných očiach  sa jej zalesknú  slzy. „ Ja som Birešová, teda za slobodna.“

To meno mi čosi hovorí.

  Palo...  je Váš brat?“

„ Iste. Viem , že vy a Pavel...prepáčte.“

„ Veď to už bolo dávno. Ako sa mu darí?“ prejavím záujem o starú, zabudnutú lásku.

Odchádzame z cintorína spolu  a lúčime sa ako príbuzné.

 

 

Domov nejdem tradične po diaľnici, ale cez dediny. Chcem si vychutnať svietiace cintoríny.  S Beethovenovou  Deviatou  a vôňou jabĺk...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?