Na Slovensku je jednoznačne najlepším glosátorom,  dobrým fejtonistom , textárom , hercom, režisérom , dokonca spevákom . A to nevravím o tom, že je aj výborným golfistom. Skrátka renesančný človek . Leonardo by slepo závidel.

Nemáme veru na Slovensku veľa takých .

Je cťou každej redakcie  mať  Miláčika ako pravidelného prispievateľa  a to nielen  kvôli intelektuálnej istote, ale aj kvôli lepšiemu odbytu.  Lebo Miláčik – to je záruka.  Značka kvality . Ako Lacoste , Puma či  Nike pre športové oblečenie.

A Miláčik na titulku českého seriózneho týždenníka- odveký sen každého nekomerčného čitateľa.

Poznám len málo osôb  , čo  by Miláčika neuznávali. I keď, ľudia sú večne nespokojní,  na všetko si sťažujú a úspech vám neodpustia.

Jedna moja známa sa dokonca pustila do Miláčika , Hlupaňa. Doteraz som nepochopila , k čomu to bolo dobré. Obvinila ho z podpisu akejsi listiny z roku 1977,  čo si na ňu už nikto  ani nespomenie. Vraj to bola vec morálnych zásad. Miláčika to pochopiteľne vytočilo  a venoval jej celý svoj stĺpček v istom týždenníku. Verbálne  ju rozkrájal na „rezanky“ a vyšla z toho ako idiot , ešte k tomu z východu.  Prekvapivo sa jej zastal iba jeden výtvarník, našťastie príspevok  v  uvedenom týždenníku už nezverejnili , lebo to by sa Miláčik mohol uraziť .

Najprv rumázgala, ale nakoniec to rozchodila začala do toho istého týždenníka pravidelne prispievať článkami o histórii.  Poučila sa.

Včera som  zočila Miláčika v televízii.

Nepovedal ani slovo, ale výraz jeho tváre hovoril za všetko .  Obklopený šťastnými deťmi  , v ústrety blížiacim sa sviatkom pokoja a mieru,  s očakávaním nového , výhodného telefónneho paušálu , vyzeral tak dojemne , že som uronila slzu. Iba cynik by nezaplakal...

PS: Akákoľvek podobnosť s konkrétnou osobou čisto náhodná.