Ak by to odvysielala komerčná televízia, netrápilo by ma to menej , ale od verejnoprávnej inštitúcie očakávam viac profesionality , citlivejší prístup a hlavne znalosť základných faktov. Inak môže byť jej amaterizmus pre spoločnosť škodlivý a nebojím sa povedať, že aj nebezpečný.
Osvetlíme si trochu históriu.
Židovská komunita sa po vzniku samostatného štátu v roku 1939 postupne dostávala do pozície druhotriednych občanov. Pre vládnucu HSĽS, antisemitsky orientovanú, prestali byť Židia partnermi na diskusiu a postupne ich vytláčala na okraj spoločnosti. Po prijatí árizačných zákonov sa im zakázalo vykonávať rozličné povolania, ich majetok prešiel do rúk arizátorov. Toto spôsobilo obrovské sociálne zmeny v rámci židovskej komunity. Prišli o majetok, nemali prácu a príjem, a štát sa musel o nich postarať. Vytvoriť pre nich veľké getá, prípadne pracovné tábory neprichádzalo do úvahy z finančných dôvodov. Čo s nimi? Najlepším riešením pre vládu bolo zbaviť sa ich. Navždy. A čo takto ponúknuť ich Nemcom?
Slovenská iniciatíva ponúknuť všetkých Židov Ríši mala úspech. Konferencia vo Wansee v januári r.1942, kde sa stretli špičky nacistickej vlády, aby našli „konečné riešenie“ a rozhodli o fyzickom vyhladení európskych Židov, bola „konečným riešením“ i pre slovenskú vládu.
Tá sa však v marci 1942 snažila upraviť problém deportácii, ktoré by sa zákonne uskutočňovali v zmysle § 22 vládneho nariadenia 198/1941 (židovský kódex). Toto nariadenie však neriešilo stratu občianstva. Preto prichádza A. Mach 24. marca 1942 s iným návrhom vlády.
Z dôvodovej správy k návrhu deportačného zákona : (A. Mach)
„ Slovenská Republika má možnosť zbaviť sa všetkých Židov. Vláda nechce túto príležitosť premeškať. Nariadenie 198/1941 o právnom postavení Židov totiž nerieši otázku štátneho občianstva vysťahovaných Židov a to v tom zmysle, že vysťahovaním stratia štátne občianstvo. Náklad spojený s vysťahovaním Židov bude uhradený z majetku židovského. Snem síce tento návrh v marci neprejednal, začal sa ním zaoberať až v máji 1942.
Prvý transport však odišiel zo Slovenska 25.3.1942 z Popradu a tvorilo ho 1000 židovských dievčat.
Do Júna 1942 bolo do Osvienčimu a Lublinskeho distriktu v Poľsku vyvezených 57 transportov a teda presne 57 752 Źidov. 19 ich išlo do Oswienčimu (18 746 osôb) a 38 do Lublinskej oblasti ( 39 006 ).
Za cynizmus par excellence možno považovať fakt, že slovenská vláda zaplatila za všetkých na smrť vyvezených Židov poplatok 500 RM na osobu (cca 5000 Ks) Táto požiadavka vzišla samozrejme z nemeckej strany, ale slovenská vláda ju bezvýhradne prijala.
Z telegramu, ktorý prišiel z Nemecka na vyslanectvo v Bratislave 20.3.1942:
„Slovensko prevedie Ríši za každého prevzatého Žida 500 RM. Spomenutý jednorazový obnos 500 RM slúži na pokrytie nákladov na ubytovanie, stravovanie, ošatenie a preškolenie týchto Židov. Tu treba zohľadniť, že podľa skúsenosti pracovný výkon nepreškolených Židov je veľmi malý a preškolenie sa prejaví až za určitú dobu. Predpokladá sa použitie momentálneho židovského majetku na Slovensku (viac než 3 miliardy Ks).
Tuka – premiér slovenskej vlády však žiadal uzavretie medzištátnej zmluvy o deportovaní Židov, z ktorej by jasne vyplývalo, že Ríša evakuovaných Židov zásadne nevráti na Slovensko a ani si nebude robiť nárok na majetok evakuovaných Židov, doteraz slovenskej štátnej príslušnosti. Nemecká strana reagovala dvomi verbálnymi notami, v ktorých zdôvodnila, že deportovaných Židov na Slovensko nikdy nevráti a na ich majetok si nebude robiť nárok...
Deportácie v roku 1942 boli logickým vyústením politiky antisemitskej slovenskej vlády a vláda nesie za ich organizovanie plnú zodpovednosť.
Pred odchodom troch posledných transportov zo Slovenska vystúpil aj prezident Tiso v auguste 1942 na dožinkovej slávnosti v Holiči:
„Vraj či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi? Je to ľudské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom myslím, nikoho netreba presvedčovať... Je ich stále viac a viac a nie na poli, ale v úradoch, bankách a na všelijakých vysokých miestach sedia Židia. Odčerpávajú dôchodok slovenskej zeme. A bolo by to ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili? A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zbav sa svojho škodcu!“
A zatiaľ čo Tiso takto rečnil, väčšina oddeportovaných Židov už bola mŕtva a spálená v KT Osvienčim, Majdanek, alebo vo vyhladzovacích táboroch Belzec, Sobibor a Treblinka.
Najviac slovenských Židov zomrelo v koncentračnom tábore Sobibor / pri Wlodawe/ a to presne 24 378. Neprežil ani jeden / s dvomi preživšími Poliakmi sa osobne poznám a o inferne Sobiboru viem toho dosť/
A to všetko vďaka Dr. Jozefovi Tisovi , ktorý okrem iného hlásal:
„ Základným princípom kresťanskej viery je nerozdeľovať rodiny a tejto zásady sa budem držať, keď budeme Židov posielať do ich nových domovov.“
Tiso je v plnej miere zodpovedný za násilné odvlečenie a následne za smrť takmer 60000 slovenských občanov židovského pôvodu. Sú to fakty a tie nestrpia žiadnu polemiku.
Odkaz pani Zemkovej: Pôjdem s Vami do Sobiboru. Zohnem sa a zdvihnem z popola ľudské kosti...
