Najväčšia výstraha dejín

Autor: Jarmila Durániková | 23.3.2012 o 12:13 | (upravené 23.3.2012 o 12:25) Karma článku: 11,87 | Prečítané:  1919x

V nedeľu to bude presne sedemdesiat rokov, čo bol z Popradu  vypravený prvý transport „ na východ“ o počte tisíc slovenských mladých dievčat . Jeho cieľ bol jasný: Osvienčim. Slovenská vláda a jej antisemitský prezident sa začali intenzívne zbavovať svojich občanov židovského pôvodu.

Pred desiatimi rokmi som sa zúčastnila odhalenia pamätnej tabule priamo na budove stanice v Poprade. Stretla som sa tam s pani Editou Grosmanovou , Erikou Telemanovou a inými obeťami neslávnej slovenskej politiky, ktoré boli zo svojho štátu nedobrovoľne odvlečené zo svojich domovov do tovární smrti.

Pamätám si to dobre, okrem iného aj preto, že na akcii bol prítomný aj Robert Fico a najväčšia parazitka   slovenskej spoločnosti , Monika Beňová. Priniesli vkusný veniec a prihriali si predvolebnú polievočku.

 

 

 Osvienčim

Každý o ňom počul.  Najväčšia a najotrasnejšia ukážka nemeckej perfídnosti:  Továreň na smrť.

Tábor vznikol už v roku 1940 pre poľských politických väzňov, hlavne pre odporcov nacizmu ako aj príslušníkov inteligencie. Od roku 1941 sa tu posielali nepohodlní ľudia z celej Európy.

 

 Továreň na smrť pozostávala z 3 častí:

Osvienčim I – od r. 1940 do r. 1945 – tzv. materský tábor.

Hlavný , riadiaci tábor. Tu sídlila ústredná správa tábora, ústredňa gestapa, hospodárske a zbrojné podniky pracujúce pre nemeckú armádu.

 

 Osvienčim II – Brezinka, od r. 1942 do r. 1945, asi 3 km od materského tábora pri dedine Brezinka.

Jeho hlavným účelom bolo hromadné ničenie ľudí v 4 plynových komorách.

 

 Osvienčim III – Buna , od r. 1942 do r. 1945

Koncentračný tábor pre výstavbu gigantických tovární na výrobu syntetickej gumy a benzínu v Monoviaciach.

 

Okrem toho bolo funkčných 39 filiálok na priemyselnú výrobu.

 

Cieľom tábora Osvienčim bolo zlikvidovať fyzickou prácou alebo pomocou cyklónu B čo najväčší možný počet Židov, Cigánov, homosexuálov, fyzicky i mentálne postihnutých ľudí, odporcov fašizmu. K zabíjaniu prispeli i nacistickí lekári pod vedením Dr. Josefa Mengeleho, ktorí využívali „ľudské morčatá“ na svoje vedecké pokusy.

Každý deň prichádzali do Osvienčimu vlaky, stovky vlakov, zo všetkých možných kútov Európy a. Vystúpili na rampe a než sa stihli zorientovať, väčšinu z nich už pálili osvienčimské krematória.

 

 Spomienky na príchod do tábora

Erika Telemanová ( prežila 7 koncentrákov)

Do Osvienčimu prišla tretím slovenským transportom:

„ Po ťažkej ceste sme došli 3. apríla do Osvienčimu. Pamätám sa na vysokú bránu s nápisom „ ARBAIT MACHT FREI“ . Nahnali nás do miestnosti a zbavili nás všetkého šatstva. Vykúpali sme sa v studenej vode a dostali sme uniformy po ruských vojakoch. Potom nám vytetovali čísla, ja som mala 3681. Na začiatku bolo všetko chaotické a práca,ktorú sme robili, bola zbytočná. Chceli nás len utrápiť...Neskôr nás presťahovali do Birkenau. Zima 1942-43 bola príšerná, na nohách som mala omrzliny. Ľudia zomierali a zomierali. Ja sama som prekonala všetky možné choroby...Nechápem , ako som prežila, veď z nášho transportu 1000 mladých zdravých žien prežilo len päť...

 

 Hilda Hrabovecká, Prešov – do tábora prišla prvým slovenským transportom:

V roku 1942 sme dostávali  miesto šiat uniformy po Rusoch. Neskôr, v roku 1943 dostali všetky ženy rôzne civilné šatstvo/ s červeným pruhom na chrbte/ a dreváky. Veľkosť obuvi a odevu bola náhodná. V zime sme mali hodvábne šaty a v lete naopak. Bývali sme v barakoch bez kúrenia, bez elektriny, bez vody, bez postelí, bez prádla , bez matracov , prikrývok...Nemali sme ani uteráky.

 

 Prvé väzenkyne zo Slovenska žili v tábore Osvienčim I iba do 16.septembra 1942, keď ich presťahovali do Birkenau . Ženy tu prišli do strašných životných podmienok: bloky boli bez podláh, bez okien, , do blokov pršalo , pitná voda

nebola , voda na umývanie minimálne. Medzi blokmi sa pohybovali obtiažne, lebo pôda bola bahnitá, nebola žiadna kanalizácia a ani cesty.

 

 Na ženský tábor spomína Ota Kraus a Erich Kulka:

Bol december 1942.

„ Dohola ostrihané , hladom vysilené a choré ženy sa motali medzi blokmi ako smrtky. Ťažké dreváky na ich holých, vyziablých a odretých nohách často uviazli v rozmočenej bahnitej pôde. Bol to neznesiteľný pohľad na ženy v handrách, ako mrhajú posledným zbytkom síl, aby si vyprostili nohy z ílovitej  pôdy. Za ukrutnej bitky väzenských funkcionárok padali do blata a ležali tam až do apelu, mnohé umierajúc, bez sily a chutí žiť. Nechápali sme, ako je možné so ženami takto zachádzať...

 

 Je vôbec možné hovoriť o zločinoch, ktorých sa dopustili Nacisti na deťoch?

V Osvienčime sa dieťa narodiť nesmelo, logicky. Veď denno-denne sústredili všetko svoje úsilie na vyhubenie nižšej rasy.

Najmenšie detí podľa očitých svedkov hádzali priamo do pecí alebo do horiacich jám.

Starších chlapcov si nechávali na práce , alebo ich mali kápovia ako pomocníkov a najskôr ich aj sexuálne  uspokojovali.

 

 Muži v Osvienčime.

 

Robili ťažké práce a podobne ako ženy sa museli podrobovať selekciám. Za každý priestupok dostávali 25 rán. Umierali ako muchy. Z bezvitamínovej stravy a strašnej hygieny/ voda iba sem tam, žiadne mydlo a žiadny uterák, žiadne matrace, vankúš , či paplón. Celé roky!

 

 Úteky z Osvienčimu

Ak niektorý z väzňov utiekol, rozozvučala sa táborová siréna a všetci väzni sa museli z pracovísk  vrátiť do tábora, kde sa konal nekonečný apel, teda zrátavanie.

Ak však utečencov chytili,  zavraždili ich a zohavili im tváre , posadili ich na stoličky k vstupnej bráne každému pripli tabuľku s nápisom : Vrátil som sa! Všetci väzni sa museli na nich pozerať na výstrahu...

 

Najúspešnejší bol však nepochybne dnes už svetoznámy  útek dvoch Slovákov – Wetzlera a Vrbu.

 

 

 Oslobodenie

27.1.1945  oslobodila tábor  Sovietska Armáda, ale v tom  už bolo len málo ľudí, pretože celý tábor  predtým evakuovali a slabých väzňov nútili chodiť bosých po snehu na pochodoch smrti. Nevládnych ihneď zastrelili. Ženy boli poslané do ženských táborov v Ríši na otvorených železničných vagónoch! Množstvo ich pomrzlo.

 

 Počty slovenských obetí

V roku 1942 prišlo do Osvienčimu 19 transportov o počte ľudí 18 587. V roku 1944 ešte 7 transportov  s 7 436 Židmi . Prežilo a na Slovensko sa vrátilo asi len 348 osôb.

 

 

„ Nikdy nezabudnem na túto noc, prvú noc v tábore , ktorá premenila môj život v jedinú, na sedemkrát zamknutú noc.

Nikdy nezabudnem na ten dym.

Nikdy nezabudnem na tváre detí, ktorých telá sa pred mojimi očami menili na rozpálené špirály pod nemým blankytom.

Nikdy nezabudnem na plamene, ktoré na veky spálili moju vieru.

Nikdy nezabudnem na nočné ticho, ktoré mi naveky vzalo chuť žiť.

Nikdy nezabudnem na okamžiky, ktoré zabili môjho boha, moju dušu  a moje sny.

Nikdy na to nezabudnem, aj keby som žil rovnako dlho ako sám Boh. Nikdy.“

 

 

Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bývalý osvienčimský väzeň.

 

 

Ps: Tento článok venujem  aj všetkým pochybovačom a popieračom holokaustu.

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?